Neskôr a na dlhé obdobie bude Fairey čeliť právnym problémom súvisiacim s privlastnením a fair use, ktoré sa vyriešili, keď sa umelec v januári 2011 mimosúdne urovnal. V roku 2015 sa k incidentu vyjadril: „Verím v autorské práva, ale Tiež verím, že môj prístup k plagátu „Nádej“ bol transformačnou ilustráciou, nie privlastnením a nijako sa nelíšil od prístupu mnohých diel, ktoré sú vysoko hodnotené historikmi umenia. Som hrdý na plagát „Nádej“ ako nástroj miestneho aktivizmu, ktorý snáď dáva ľuďom pocit, že môžu niečo zmeniť, aj keď nepochádzajú z pozície bohatstva alebo moci.“ Nakoniec, rok po svojom vytvorení, si plagát „Hope“ našiel svoje miesto v americkej National Portrait Gallery spolu s publikáciami viacerých variácií v časopise Time, Esquire Magazine a knihe „Art For Obama: Designing Manifest Hope a Kampaň za zmenu“.
V nasledujúcich rokoch umelec pracoval na mnohých ďalších projektoch, vrátane nástenných malieb, plagátov, ilustrácií kníh a albumov atď. Nie je prekvapením, že všetky tieto médiá a prostriedky zodpovedajú umelcovmu zámeru čo najviac sprístupniť svoje umenie. Shepard Fairey je skutočný verejný umelec: „Považujem sa za populistického umelca. Chcem osloviť ľudí prostredníctvom čo najväčšieho počtu rôznych platforiem. Pouličné umenie je spôsob, ako osloviť ľudí bez byrokracie, ale tričká, nálepky, komerčné práce, internet – existuje toľko rôznych spôsobov, ako ľuďom predstaviť svoju prácu.“ Výsledkom je, že umelec pracoval na sérii medzinárodných zákaziek v USA, Európe a Afrike. Spôsob, akým sa rozhodol opísať svoje verejné nástenné maľby ako „propagandu“, svedčí o tom, ako sám seba vníma ako spoločensko-politického umelca a svoje umenie ako nositeľa myšlienok a problémov, ktoré ho zaujímajú. To nevyhnutne prináša koncept významu
a ako sa to vytvára prostredníctvom spôsobu, akým publikum konfrontuje umenie Fairey, inými slovami, prostredníctvom spôsobu, akým naň ľudia reagujú a premýšľajú o ňom.
Jeho tvorba je vysoko politická a spoločenská, nielen preto, že do nej zakomponuje politikov a heslá, ale hlavne preto, že umelcovi ide predovšetkým o to, aby oslovil čo najviac ľudí, vystavil svoju tvorbu na obálkach kníh, ktoré čítame, v hudobných albumoch, ktoré počúvame, a na stenách ulíc, kde chodíme. „Ak umiestnim umenie na odvážne miesto, je to na diváka dojímavejšie a demonštruje moje presvedčenie,“ hovorí. Fairey totiž v mnohých prípadoch priamo vyjadruje svoje názory na politiku a spoločnosť, kedykoľvek dostane príležitosť. Napríklad po plagáte „Nádej“ komentoval toto: „Obama mal naozaj ťažké časy, ale urobil veľa vecí, v ktorých urobil kompromisy, ktoré by som nikdy nečakal. Myslím tým, že drony a domáca špionáž sú posledné veci, o ktorých by som si myslel, že [by ich podporil]." Politický aspekt jeho práce možno vidieť aj v spektre Faireyho aktivizmu a humanitárnej činnosti. Mnohé z jeho diel boli vytvorené ako súčasť aktivistických kampaní alebo boli predané na podporu vecí súvisiacich s umením, právami zvierat, chudobou, lekárskym výskumom, životným prostredím atď. Umelec sa však neidentifikuje ako aktivista: „Ľudia sa ma pýtajú, či som aktivista, a moja odpoveď je nie. Som umelec s uhlom pohľadu, ale chcem prispieť k tomu, aby som doplnil aktivity aktivistov, ktorým verím. Cítim šťastie, že sa môžem spojiť s ľuďmi, pre ktorých sú moje snímky užitočné a pomáhajú ich šíriť.“
Umelcova tvorba zároveň existuje rovnako v hraniciach aktivizmu, ako aj v hraniciach komerčného umenia. Fairey bol kritizovaný za komerčnosť jeho práce, najmä pre jeho vzťah k street artu. Takáto kritika vychádza z myšlienky, že pouličné umenie má byť slobodné, neposlušné a svojvoľné, čo je koncept, ktorý má korene v tom, ako ho ľudia vnímali v 70. a 80. rokoch. Pouličné umenie však odvtedy prešlo dlhú cestu av súčasnosti je oslavované a vystavované v najväčších svetových galériách, pričom na samotných umelcov sa už nepozerá ako na hraničných zločincov a parazitov spoločnosti. Napriek tomu je v pouličnom umelcovi, ktorý sa venuje otázkam slobody prejavu, kapitalizmu a konzumnej kultúry, pri práci a platení medzinárodnými korporáciami určitá irónia. Ide o súčasnú problematiku, ktorá vznikla v rámci progresívnej komercializácie a inštitucionalizácie pouličného umenia. V každom prípade, vzhľadom na tieto relatívne nové podmienky a neustále narastajúcu destigmatizáciu pouličného umenia, je logické očakávať, že sa bude vyvíjať podobným spôsobom ako iné formy umenia, ktoré si našli svoje miesto v mainstreamovej kultúre a médiách. Väčšina umelcov sa zhoduje na tom, že finančná podpora je dôležitá: „Počul som niekoľko výkrikov „VYPREDAJ!“ cez rôzne produkty na predaj. Všetky zisky dávam späť do ďalších nálepiek a plagátov pre ulicu, pretože to je moja láska, nie peniaze,“ hovorí.
Zároveň partnerstvá s veľkými značkami môžu niekedy fungovať ako stratégia maximalizácie expozície estetiky alebo nápadu, ktoré sú pre umelca dôležité: „Pracujem mimo systému, ale som tiež ochotný infiltrovať sa do systému. vylepšiť ho zvnútra vždy, keď je to možné. Moja prax začala tým, že som robila veci na ulici, ale teraz mám veľa príležitostí robiť schválené kúsky...“. Umenie Sheparda Faireyho sleduje cestu pouličného umenia za posledné desaťročia. Počnúc kreslením na stenách, tričkách a skateboardoch, cez viaceré právne obvinenia až po prijímanie provízií od kolosálnych korporácií online, umelec sa etabloval ako jedna z najvplyvnejších osobností súčasnej umeleckej scény. Jeho práca si našla svoje miesto na verejných miestach a postupom času aj v najväčších svetových umeleckých inštitúciách, akými sú Smithsonian Museum, Museum of Modern Art v New Yorku a Victoria and Albert Museum v Londýne. Shepard Fairey, ktorý sa preslávil začiatkom 1990. rokov XNUMX. storočia, si právom vydobyl svoje miesto ako významná osobnosť súčasného umenia, pričom zohral významnú úlohu pri formovaní verejného vnímania politiky, spoločnosti a umenia ako takého.